Ján Pavol II. - Farnosť Sása

Prejsť na obsah

Ján Pavol II.

Pre ducha
Oficiálny životopis Jána Pavla II. pri príležitosti svätorečenia



Karol Józef Wojtyla, od svojho zvolenia za pápeža v októbri 1978 známy ako Ján Pavol II., sa narodil v poľskej obci Wadovice asi 50 km od Krakova, 18. mája 1920. Bol najmladším z troch detí Karola Wojtylu a Emílie rod. Kaczorowvskej. Jeho matka zomrela v roku 1929. Jeho starší brat Edmund, lekár, zomrel v roku 1932 a jeho otec v roku 1941. Sestra Oľga zomrela ešte skôr, než sa Karol Wojtyla ml. narodil. Pokrstený bol 20. júna 1920 vo farskom kostole fo Wadoviciach; krstil ho kňaz Francisczek Zak. Na prvé sväté prijímanie išiel vo veku 9 rokov a ako 18-ročný bol pobirmovaný. Po skončení strednej školy Marcina Wadowitu vo Wadoviciach nastúpil na Krakovskú univerzitu v roku 1938. Zaujímal sa o štúdium herectva.

Nacistická okupácia si vyžiadala zatvorenie univerzity v roku 1939 a mladý Karol odišiel pracovať do kameňolomu (1940-1944) a potom do chemickej továrne, kde si zarábal na živobytie. V roku 1942 pocítil povolanie ku kňazstvu a začal navštevovať kurzy v tajnom seminári v Krakove. Seminár viedol kardinál Adam Štefan Sapieha, krakovský arcibiskup. V tom istom čase Karol Wojtyla patril aj k členom miestneho tajného divadla. Po skončení Druhej svetovej vojny pokračoval v štúdiách v krakovskom seminári a na teologickej fakulte. Za kňaza ho vysvätil arcibiskup Sapieha v Krakove 1. novembra 1946.

Onedlho po vysviacke ho poslal do Ríma, kde študoval pod vedením francúzskeho dominikána Garrigou-Lagrangea. Doktorát z teológie dokončil v roku 1948 prácou o predmete viery v dielach sv. Jána z kríža (Doctrina de fide apud Sanctum Ioannem a Cruce). Počas prázdnin sa venoval pastoračnej starostlivosti o poľských imigrantov. V roku 1948 sa vrátil do Poľska a pracoval ako farár vo viacerých farnostiach v Krakove a tiež ako kaplán univerzitných študentov. V roku 1951 začal znovu študovať filozofiu. O dva roky obhájil prácu o “zhodnotení možnosti založenia katolíckej etiky na etickom systéme Maxa Schelera” na Katolíckej univerzite v Lubline. Následne začal prednášať morálnu teológiu a sociálnu etiku v krakovskom seminári a na teologickej fakulte v Lubline.

4. júla 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za pomocného biskupa do Krakova (a titulárneho biskupa v Ombi). Biskupskú konsekráciu prijal 28. septembra 1958 v krakovskej katedrále z rúk biskupa Eugeniusza Baziaka. 13. januára 1964 ho pápež Pavol VI. menoval za krakovského arcibiskupa a 25. júna 1967 ho prijal do zboru kardinálov: určil mu titulárny kostol Sv. Cesareo in Palatio. Z kardinála diakona ho neskôr povýšil medzi kardinálov kňazov. Kardinál Wojtyla sa v rokoch 1962-1965 zúčastnil na zasadaniach Druhého vatikánskeho koncilu a výrazným spôsobom prispel k vypracovaniu konštitúcie Gaudium et Spes. Zúčastnil sa tiež všetkých zasadaní Synody biskupov.

Kardináli ho zvolili za pápeža v konkláve 16. októbra 1978. Prijal meno Ján Pavol II. V nedeľu 22. októbra bol slávnostne inaugurovaný do služby ako 263. nástupca svätého apoštola Petra. Jeho pontifikát bol jedným z najdlhších v histórii Cirkvi - trval takmer 27 rokov. Pápežský úrad vykonával s neúnavným misijným duchom, poháňaný pastoračnou starostlivosťou o všetky cirkvi a zmyslom pre otvorenosť a lásku pre celú ľudskú rodinu. Venoval mu všetku svoju energiu. Absolvoval 104 pastoračných návštev mimo Talianska a ďalších 146 v rámci Talianska. Na Slovensko prišiel 3 krát (v roku 1990, 1995 a 2003). Ako biskup Ríma navštívil 317 z 333 miestnych farností.

Mal viac stretnutí s ľuďmi než ktorýkoľvek jeho predchodca. Na jeho generálnych audienciách, ktoré sa konali pravidelne v stredu (bolo ich vyše 1160) sa zúčastnilo okolo 17 600 000 pútnikov, nerátajúc osobitné audiencie a náboženské slávnia (len počas Jubilejného roku prišlo viac ako 8 miliónov pútnikov). S miliónmi veriacich sa tiež stretol počas svojich pastoračných návštev v Taliansku a v zahraničí. Počas 38 oficiálnych zahraničných návštev sa stretol s mnohými predstaviteľmi svetových vlád; sám poskytol 738 audiencií a stretnutí hlavám štátov 246 audiencií premiérom rozličných krajín.

Kvôli láske k mladým začal tradíciu Svetových dní mládeže. Počas svojho pontifikátu ich absolvoval 19 a sprostredkoval tak stretnutia miliónom mladých ľudí z celého sveta. Jeho starostlivosť o rodiny sa mimoriadnym spôsobom prejavila na Svetových stretnutiach rodín, ktoré začal v roku 1994. Ján Pavol II. úspešne pokročil v dialógu so Židmi a so zástupcami iných náboženstiev, s ktorými sa viac krát stretol na modlitbových stretnutiach za mier - najmä v Assisi. Pod jeho vedením sa Cirkev pripravila na vstup do tretieho tisícročia a oslávila Veľké jubileum podľa inštrukcií, ktoré vydal v apoštolskom liste Tertio Millennio adveniente. Cirkev potom vstúpila do novej etapy dejín, sprevádzaná jeho listom Novo Millennio ineunte, ktorá veriacim naznačila ďalšiu cestu.

Ján Pavol II. dal nový impulz pre blahorečenia a svätorečenia, aby poskytol príklad svätosti a túžby po raste mnohým ľuďom našich čias. Viedol 147 slávností blahorečenia, pri ktorých vyhlásil 1338 nových blahoslavených a 51 kanonizácií, pri ktorých svätorečil dohromady 482 ľudí. Výrazne rozšíril rady kardinálskeho kolégia. Kreoval 231 kardinálov (a jedného in pectore) počas 9 konzistórií. Zvolal 15 zasadaní Synody Biskupov - šesť riadnych Generálnych zhromaždení, jedno mimoriadne a osem osobitných zhromaždení.

Medzi najdôležitejšie dokumenty, ktoré vydal, patrí 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií a 45 apoštolských listov. Promulgoval Katechizmus Katolíckej Cirkvi vo svetle cirkevnej Tradície interpretovanej Druhým Vatikánskym koncilom. Zaslúžil sa tiež o reformu Východného a Západného kódexu kánonického práva; vytvoril nové inštitúcie a zreorganizoval rímsku kúriu. Publikoval tiež 5 súkromných kníh: “Prekročiť prah nádeje” (1994), “Dar a tajomstvo” (1996), “Rímsky triptych” (2003), “Vstaňte, poďme!” (2004) a “Pamäť a identita (2005). Vo svetle Krista vzkrieseného z mŕtvych zomrel 2. apríla 2005 o 9.37 večer - vo Veľkonočnej Oktáve a v predvečer Nedele Božieho milosrdenstva. Od toho večera až do pohrebu, ktorý sa uskutočnil 8. apríla, prišlo sa s ním rozlúčiť do Ríma viac než 3 milióny pútnikov. Niektorí z nich čakali viac než 24 hodín, aby mohli vstúpiť do Baziliky sv. Petra.

Pápež Ján Pavol II. bol vyhlásený za blahoslaveného 1. mája 2011 pápežom Benediktom XVI.

(Preklad: TK KBS)

Litánie k blahoslavenému Jánovi Pavlovi II.

Pane, zmiluj sa Pane, zmiluj sa

Kriste, zmiluj sa Kriste, zmiluj sa

Pane, zmiluj sa Pane, zmiluj sa


Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami

Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, zmiluj sa nad nami

Duch Svätý Bože, zmiluj sa nad nami

Svätá Trojica, jeden Boh, zmiluj sa nad nami

Svätá Mária, oroduj za nás


Blahoslavený Ján Pavol, oroduj za nás

Ponorený v Otcovi bohatom na milosrdenstvo, oroduj za nás

Zjednotený s Kristom, Vykupiteľom človeka, oroduj za nás

Naplnený Duchom Svätým, Pánom a Oživovateľom, oroduj za nás

Úplne oddaný Márii, oroduj za nás

Priateľ svätých a blahoslavených, oroduj za nás

Nástupca svätého Petra a sluha sluhov Božích, oroduj za nás

Strážca Cirkvi učiaci pravdy viery, oroduj za nás

Otec Koncilu a vykonávateľ jeho odkazu, oroduj za nás

Upevňovateľ jednoty kresťanov a celej ľudskej rodiny, oroduj za nás

Horlivý ctiteľ Eucharistie, oroduj za nás

Neúnavný pútnik tejto zeme, oroduj za nás

Misionár všetkých národov, oroduj za nás

Svedok viery, nádeje a lásky, oroduj za nás

Vytrvalý účastník Kristovho utrpenia, oroduj za nás

Apoštol zmierenia a pokoja, oroduj za nás

Podporovateľ civilizácie lásky, oroduj za nás

Hlásateľ novej evanjelizácie, oroduj za nás

Majster vyzývajúci zatiahnuť na hlbinu, oroduj za nás

Učiteľ ukazujúci svätosť ako rozmer života, oroduj za nás

Pápež Božieho milosrdenstva, oroduj za nás

Veľkňaz zhromažďujúci Cirkev na prinášanie obetí, oroduj za nás

Pastier sprevádzajúci ovečky do neba, oroduj za nás

Brat a majster kňazov, oroduj za nás

Otec zasvätených osôb, oroduj za nás

Ochranca kresťanských rodín, oroduj za nás

Posilnenie manželov, oroduj za nás

Ochranca nenarodených, oroduj za nás

Opatrovník detí, sirôt a opustených, oroduj za nás

Priateľ a vychovávateľ mládeže, oroduj za nás

Dobrý Samaritán trpiacich, oroduj za nás

Podpora pre ľudí starších a osamelých, oroduj za nás

Hlásateľ pravdy o ľudskej dôstojnosti, oroduj za nás

Muž modlitby ponorený v Bohu, oroduj za nás

Milovník liturgie slúžiaci svätú omšu na oltároch sveta, oroduj za nás

Stelesnenie pracovitosti, oroduj za nás

Zamilovaný do Kristovho kríža, oroduj za nás

Príkladne realizujúci povolanie, oroduj za nás

Vytrvalý v utrpení, oroduj za nás

Vzor života a zomierania pre Pána, oroduj za nás

Napomínajúci hriešnikov, oroduj za nás

Ukazujúci cestu zblúdilým, oroduj za nás

Odpúšťajúci tým, ktorí spôsobili krivdu, oroduj za nás

Rešpektujúci protivníkov i prenasledovateľov, oroduj za nás

Hovorca i obhajca prenasledovaných, oroduj za nás

Pomocník nezamestnaných, oroduj za nás

Starostlivý o osoby bez prístrešia, oroduj za nás

Navštevujúci väzňov, oroduj za nás

Posilňujúci slabých, oroduj za nás

Učiaci všetkých solidarite, oroduj za nás


Baránok Boži, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj a nad nami, Pane.

Baránok Boží ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.


K. Oroduj za nás blahoslavený Ján Pavol.

Ľ. Aby sme životom i slovom ohlasovali svetu Krista, Vykupiteľa človeka.


Modlime sa:

Milosrdný Bože, prijmi naše poďakovanie za dar apoštolského života a poslania blahoslaveného Jána Pavla II. a na jeho príhovor pomôž nám rásť v láske k tebe a odvážne hlásať Kristovu lásku všetkým ľuďom.

Skrze Krista nášho Pána.

Amen.


Nihil obstat:

Mons. Stanislav Stolárik, predseda Liturgickej komisie KBS, košický pomocný biskup 4.5.2011.


Imprimatur:

Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Konferenci biskupov Slovenska bratislavský

arcibiskup - metropolita, 5.5.2011, K 355/201 l.

Príbeh ženy uzdravenej na príhovor pápeža Jána Pavla II.



Matka štyroch detí Floribeth Mora Dìaz z Kostariky bola uzdravená z mozgovej aneuryzmy v deň vyhlásenia Jána Pavla II. za blahoslaveného. Tento zázrak umožnil začať proces jeho svätorečenia.

V jeden z prvých aprílových dní v roku 2011 sa 48-ročná Florobeth Mora Dìaz zobudila so silnými bolesťami hlavy. Previezli ju do nemocnice v meste Cartago, asi 25 kilometrov od hlavného mesta San José. Kvôli pretrvávajúcim bolestiam bola neskôr hospitalizovaná na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocnici v San José. „Výsledok vyšetrenia ju šokoval. Diagnostikovali jej mozgovú aneuryzmu ,“ opísal nezvyčajný príbeh zástupca šéfredaktora týždenníka Credere Saverio Gaeta.

Po niekoľkých dňoch doktor odporučil jej manželovi, aby ju vzal domov. „Bol som zúfalý. Z celých síl som prosil o príhovor Jána Pavla II,“ povedal Edwin Antonio. Manželská dvojica mala v domácnosti vyhradené miesto pre oltárik venovaný Božskému dieťaťu s nápisom Ježišu, dôverujem Ti. Manžel k nemu priložil aj obraz Karola Wojtylu.

V čase beatifikačnej slávnosti mala Floribeth pri posteli výtlačok novín La Nación – aj tam bol na obálke Karol Wojtyla. „Bola to fotografia, na ktorej zdravil a požehnával svet v deň svojho zvolenia za pápeža,“ opísal novinár Gaeta. „Na začiatku ceremónie som sa zamerala na pápežov obraz a povedala som mu s najhlbšou vierou nasledujúce slová: ,Pros u Boha, pretože nechcem zomrieť. Pomôž mi uzdraviť sa.´ Zostala som hore počas celej omše a keď skončila, zaspala som,“ vrátila sa k zlomovým chvíľam matka štyroch detí.

Keď sa znova zobudila, pozrela sa na obraz nového blahoslaveného a prežehnala sa. „Potom som z ničoho nič, na moje veľké prekvapenie, počula jeho hlas v mojom srdci: ,Neboj sa, vstaň!´ Onemela som. Cítila som, akoby pozdvihoval ruky, tak ako to robil na fotografii, aby ma povzbudil vstať. Vyliezla som z postele a šla som do kuchyne, kde bol môj muž. S prekvapeným výrazom na tvári sa ma spýtal: ,Čo tu robíš?´ A ja som mu povedala, že som pocítila ohromný pokoj v srdci a že sa cítim zdravotne dobre. Nemala som však silu vysvetľovať mu, čo sa mi pred chvíľou stalo, pretože som sa bála, aby si nemyslel, že som sa zbláznila,“ opísala žena svoje uzdravenie.

Floribeth odvtedy necítila žiadnu bolesť v hlave. „Návšteva neurológa a dve vyšetrenia magnetickou rezonanciou potvrdili, že aneuryzma úplne zmizla a že je úplne zdravá,“ dodal novinár Gaeta.

Monika Marušicová

http://www.svetkrestanstva.sk/2013/10/pribeh-zeny-uzdravenej-na-prihovor.html

Krížová cesta Karola Wojtylu

Karol Wojtyla - človek, ktorý sa stal pápežom a zmenil chod ľudských dejín - svojím kúskom lásky, ktorý vkladal do svojich slov a skutkov, do svojich stretnutí s ľuďmi po celom svete a nakoniec aj do svojej osobnej krížovej cesty, ktorú v chorobe prechádzal spolu s Kristom a nakoniec ako Ježiš bol s ním aj na tomto kríže ukrižovaný, čím dal obrovský príklad všetkým trpiacim po celom svete, čím ukázal, že utrpenie napriek všetkému má svoj zmysel, inak by si ho Boh sám nezvolil ako cestu k vykúpeniu človeka, ako spôsob, ktorým ešte dnes stále mnohých zachraňuje pred večnou smrťou smrtí. Karol Wojtyla a jeho krížová cesta...


I. zastavenie


Pilát pod nátlakom veľkňazov a davu vyniesol rozsudok. Rozsudok smrti, ktorý znamenal ukrižovanie, musel uspokojiť ich žiadosti, veď sa stal odpoveďou na ich výkriky: "Ukrižuj, ukrižuj ho." Rímsky miestodržiteľ neprijal účasť na tomto rozsudku, preto si symbolicky umyl ruky, ale neprijal účasť ani na Kristových slovách, v ktorých svoje kráľovstvo stotožňuje s pravdou, ani na svedectve o pravde. Pilát sa v oboch prípadoch snažil zachovať si nezávislosť, ostať mimo udalostí. Ale to sa mu podarilo iba navonok. Lebo kríž, na ktorý Pilát odsúdil Ježiša Nazaretského, a pravda vzťahujúca sa na krajinu odsúdeného, sa museli dotknúť hĺbky duše miestodržiteľa. Lebo v skutočnosti nikdy nebolo možné a nikdy nie je možné ostať mimo.


Tá skutočnosť, že Ježiša, Syna Božieho, sa človek pýtal na Kráľovstvo Božie, a kvôli nemu ho odsúdil, znamená začiatok konečného svedectva o Bohu, ktorý až tak miloval svet.


My stojíme pred týmto svedectvom, vieme, že si nemôžeme myť ruky.


II. zastavenie


Vykonanie rozsudku sa začalo. Ježiš odsúdený na smrť si musí zobrať kríž na plecia tak isto ako ďalší dvaja odsúdenci, ktorých odsúdili na tú istú smrť: "...pripočítali ho ku hriešnikom." Ježiš sa približuje ku krížu. Celé telo má posiate ranami, tvár samá krv od tŕňovej koruny: "Ecce homo! Hľa človek!" Všetko sa u neho splnilo, čo proroci predpovedali o "Synovi človeka" a "Jahveho sluhovi: On však bol prebodnutý za naše hriechy... a ranami jeho sme uzdravení." On nosí na sebe strašné následky toho, čo človek spôsobil svojmu Bohu. Pilát hovorí: "Ecce homo": "Pozrite sa, čo ste spravil s týmto človekom!" Ale v tomto výkriku akoby sme počuli aj ďalšie hlasy: "Pozrite sa, čo ste urobili so svojím Bohom v tomto človekovi."


Udivujúce je spojenie týchto dvoch hlasov, spomedzi ktorých jedno poznáme z historického rozprávania, a druhý vyviera z našej viery: Ecce homo! - Hľa človek! Ježiš, "ktorého nazývajú aj Mesiášom", berie na plecia kríž. Vykonanie rozsudku sa začalo.


III. zastavenie


Ježiš padá pod ťarchou kríža. Padá na zem. Neutieka sa k nadľudským silám, ani pomoc anjelov si nenárokuje. "Alebo sa nazdávaš, že nemôžem požiadať svojho Otca, ktorý by mi hneď dal na pomoc viac ako dvanásť plukov anjelov?" Ale nežiada to. Pretože prijal z rúk Otca kalich, a chce ho do dna vyprázdniť. To je naozaj to, čo chce. Preto nemyslí na žiadne nadľudské sily, aj keď nimi môže disponovať. Na bolestivé prekvapenie všetkých, ktorí videli jeho moc nad ľudskými slabosťami, chorobami a aj nad smrťou. A teraz by nevyužil túto silu? A "my sme dúfali", hovoria učeníci na emauzskej ceste. "Ak si Syn Boží, zostúpz kríža", provokujú ho okolostojaci. - "Iných zachránil, seba samého nemôže zachrániť", reve zástup.


A on tieto všetky výzvy prijíma, aj keď sa zdá, že ničia celý zmysel jeho poslania, učenia, zázrakov. Prijíma tieto výkriky, nechce proti nim nič konať. Chce, aby mu ubližovali, aby sa potácal, aby spadol pod ťarchou kríža. Ostane verný až do konca, až do najmenšej podrobnosti tomu, čo povedal: "Avšak nie čo ja chcem, ale čo ty."


Boh premieňa na spásu ľudstva Kristove pády pod ťarchou kríža.


IV. zastavenie


Matka. Mária stretáva svojho syna na krížovej ceste. Kríž syna je aj jej krížom, pokorenie a verejné zneuctenie syna je aj jej ponížením a zneuctením. To je ľudský chod vecí. Tak si to museli vykladať aj tí, ktorí boli okolo neho, tak to cítilo aj jej srdce: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč." Proroctvo, ktoré odznelo, keď mal Kristus štyridsať dní, sa splnilo v tomto momente. A Mária, v srdci s týmto neviditeľným mečom postupuje ku Kalvárii svojho Syna, svojej vlastnej Kalvárii. Kresťanská zbožnosť ju vidí s týmto mečom v srdci, a tak maľuje, alebo zvečňuje v sochách Matku bolesti. Mater dolorosa!


"Ty, ktorá si s ním spolu trpela", opakujú veriaci, pociťujú túžbu dať hlas mystériu bolesti. Bárs tieto muky sú v celosti jej, vyvierajú z hĺbky jej materstva, predsa najlepšie ich možno vyjadriť, ak hovoríme o "spoluutrpení." Patrí k tomu istému mystériu, a určitým spôsobom vyjadruje jednotu s utrpením jej Syna.


V. zastavenie


Šimon Cyrénsky, keď ho zavolali niesť kríž, celkom určite to nechcel urobiť, ale ho prinútili. Šiel vedľa Krista, hrbiac sa pod tou istou ťarchou. Na jeho pleciach spočívalo bremeno, keď sa plecia odsúdeného zdali príliš slabými. Bol celkom blízko neho, bližšie než Mária, bližšie než Ján, ktorému aj keď bol chlapcom, nepovedali, aby mu pomohol. Jeho volali, Šimona Cyrénskeho, otca Alexandra a Rúfusa, ako Marek uvádza. Volali a prinútili niesť kríž.


Ako dlho trval nátlak? Dokedy šiel popri ňom dávajúc najavo, že nič nemá spoločné s odsúdeným, ani s jeho vinou, ani s jeho trestom? Ako dlho šiel vedľa trpiaceho človeka, vnútorne oddelený stenou nezáujmu? "Nahý som bol, smädný som bol, vo väzení som bol, niesol som kríž... A ty si ho niesol so mnou? Naozaj, až do konca si ho niesol so mnou?"


Nedá sa vedieť. Svätý Marek udáva len mená Šimonových synov. Podľa tradície patrili ku skupine kresťanov tvoriacich spoločenstvo okolo sv. Petra.


VI. zastavenie


Tradícia spomína aj Veroniku. Možno na doplnenie cyrénskej histórie. Je samozrejmé, že ako žena, fyzicky nemohla niesť, a nikto ju ani nemohol nútiť, aby niesla kríž. Ale ona ho celkom určíte niesla, spolus Ježišom tak, ako to v tej minúte mohla, a ako jej to diktovalo srdce: utrela od krvi špinavú tvár.


Túto časť, ako nám to hovorí tradícia, je ľahké vysvetliť: totiž na ručníku, ktorý Veronika použila na utretie tváre nášho Pána Ježiša, ostali Kristove črty.


No môžeme ju vysvetľovať aj ináč, ak sa na ňu pozeráme z hľadiska Kristovej eschatologickej reči. Viacerí sa budú pýtať: "Pane, kedy sme ti to učinili?" Načo Ježiš odpovedá: "Čo ste urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste urobili." Spasiteľ totiž vtlačí svoje vlastné črty na každý skutok lásky tak isto ako na ručník Veroniky.


VII. zastavenie


"No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie." Proroctvo žalmu sa stáva skutočnosťou tu, v úzkych, strmých uliciach Jeruzalema, niekoľko hodín pred oslavou Veľkej noci. Vieme, že v týchto hodinách pred sviatkom, na preplnených uliciach panuje horúčkovitá nálada. V tomto prostredí sa uskutočňujú slová žalmistu, hoci na ne nikto nemyslí. Celkom iste nemyslia na ne tí, ktorí vyjadrujú svoje opovrhnutie, pre ktorých sa Ježiš Nazaretský stal objektom výsmechu a už druhýkrát padá pod ťarchou kríža.


Ale on chce, aby sa proroctvo splnilo. Padá od vysilenia spôsobeného preťaženosťou. Padá z vôle Otcovej, ktorý sa vyjadril v slovách proroka, a padá z vlastnej vôle, lebo "ako by sa potom splnili slová Písma?" "Ja som červ a nie človek", teda už ani nie "Ecce homo", ale aj od neho menej, aj od neho podradnejší.


Lebo červ sa plazí po zemi, kým človek, ako kráľ stvorenia, chodí po nej vzpriamene. Červ hryzie aj drevo, tak ako hryzú výčitky svedomia vo vnútri človeka, výčitky svedomia, kvôli druhému Kristovmu pádu.


VIII. zastavenie


Hla, výzva na pokánie, na naozajstné pokánie, na ozajstný plač nad zlými skutkami. Ježiš sa takto prihovára k Jeruzalemským dcéram, ktoré plačú pri pohľade na neho: "Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi!" Nemožno ostať len tak na povrchu zla, ale treba preniknúť ku koreňu, k jeho príčinám, k najvnútornejším pravdám vedomia.


To isté chce povedať aj Ježiš nesúci kríž, Ježiš, ktorý vždy "vedel čo prebýva v človeku", a vždy to bude vedieť. Preto je potrebné, aby on ostával vždy najhlavnejším svedkom všetkých našich skutkov a súdov o našich skutkoch, utvorených v našom svedomí. Možno nám chce dať na pochopenie, že tieto súdy musia byt uvážené, rozumné a vecné - preto hovorí: "Neplačte." Týmto poukazuje aj na to, že sa musíme pridržiavať pravdy. Ale upozorňuje nás aj na to, že on je ten, ktorý nesie kríž.


Prosím ta, Pane, daj, aby som dokázal v pravde žiť a v nej chodiť.


IX. zastavenie


"Uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to po smrť na kríži." Každé zastavenie na tejto ceste je jedným míľnikom tejto poslušnosti a pokory.


Rozmery tejto pokory nám až vtedy prenikajú k vedomiu, keď rozjímame nad slovami proroka: "Pán na neho uvalil neprávosť všetkých nás... Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme, každý vlastnou cestou, a Pán predsa na neho uvalil neprávosť všetkých nás."


Rozmery tejto poníženosti zbadáme vtedy, keď už po tretíkrát vidíme Ježiša padať pod ťarchou kríža. Vtedy, keď rozjímame o tom, kto je ten, ktorý padol, ktorý tam leží v prachu zeme pod krížom, pri nohách nepriateľských ľudí, neľutujúcich uštedriť mu žiadne pokorenia a ublíženia.


Kto je ten, ktorý padol? Kto je Ježiš Kristus? "On, hoci bol Božej prirodzenosti, nepovažoval za nezrieknuteľné dobro svoju rovnosť s Bohom, ale sa zobliekol a prijal na seba prirodzenosť sluhu, stanúc sa podobným ľuďom. Vezmúc na seba ľudskú tvárnosť, uponížil sa a stal sa poslušným až po smrť, a to po smrť na kríži.


X. zastavenie


Keď Ježiša na Golgote vyzlečú zo šiat, naše myšlienky sa vrátia k jeho matke, navrátia sa k pôvodu tohto tela, ktoré je už teraz, pred ukrižovaním plné rán. Mystérium vtelenia: Syn Boží prijme telo v živote Panny Márie. Syn Boží sa perami žalmistu prihovára Otcovi: " Preto som povedal: Hľa prichádzam Pane, aby som plnil tvoju vôľu". "Robím vždy to, čo je milé jemu". Toto telo každou svojou ranou, každým kŕčovitým myknutím, dotrhanými svalmi, rinúcou sa krvou, vysilením svojich dochrámaných rúk, pliec, krku a hrozným pulzom svojich spánkov plní vôľu Otca a Syna. Toto telo plní Otcovu vôľu vtedy, keď tam stojí obrané o šaty, ako objekt pomsty, skrýva v sebe nekonečnú bolesť zneucteného ľudstva. Ľudské telo sa dá rôznymi spôsobmi potupiť.


Pri tomto zastavení musíme myslieť na Ježišovu matku, lebo telu Syna Božieho sa dostalo dokonalej úcty pod jej srdcom, v jej očiach a rukách.


XI. zastavenie


"Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti." "Môžem si spočítať..." Aké prorocké slová! Vieme totiž, že toto telo je záloh: ruky, nohy, každá kosť. Celé telo je vypnuté až po krajnosť: kostra, svaly, nervová sústava, každý jeden úd, každá jedna bunka Ježiša je v stave konečného vypätia. "A ja, keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe." Hľa, táto veta, ktorá celkom vyjadruje skutočnosť ukrižovania. V tomto je to strašné vypätie, ktoré preniká ruky, nohy, kosti. Hrozné napätie tela. Ktoré ako nejakú vec priklincujú na hranoly kríža, aby tam v smrteľných kŕčoch naveky zahynula. A celý svet sa nachádza v tejto skutočnosti ukrižovania, celý ten svet, ktorý chce Ježiš pritiahnuť k sebe. A celý svet, podriadený sile zemskej príťažlivosti, sa ho snaží strhnúť dole.


Presne táto, dole ťahajúca neschopnosť, spôsobuje muky ukrižovania. "Vy ste zdola, ja som zhora." Takto prehovorí z kríža: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia."


XII. zastavenie


Ježiš pribitý na kríž, nemohúci, v tejto strašnej situácii sa prihovára Otcovi. Všetky jeho slová svedčia o tom, že on a Otec sú jedno. "Ja a Otec sme jedno. Kto mňa vidí, vidí aj Otca. Môj Otec doteraz pracuje a tak aj ja pracujem."


Hľa, najväčší a najšľachetnejší čin Syna v jednote s Otcom. Áno, najhlbšia jednota, aj vtedy, keď takto zvolá: "Eli, Eli, lamma sabachtani? - Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" Túto jednotu vyjadruje telo pribité na zvislý hranol kríža, a ukrižované ruky sťaby otvorené na objatie. Hľadiac na to, by sme si mysleli, že chce privinúť k sebe človeka a celý svet obrovským úsilím. Objať ich.


Hľa, človek, hľa sám Boh, "v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme." V ňom, v ukrižovaných rukách otvorených na objatie. Mystérium spasenia.


XIII. zastavenie


V tej minúte, keď Ježišovo telo snímu z kríža a vložia do rúk matky, pred našimi duchovnými ocami, tá chvíľa, keď Mária prijala pozdrav archanjela Gabriela: "Hla, počneš a porodíš syna a nazveš ho menom Ježiš! Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida... a jeho Kráľovstvu nebude konca." Mária len toľko odpovedá: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova", akoby už vtedy chcela vyjadriť to, čo, teraz prežíva.


V mystériu spasenia milosť, totiž Božia láska, sa zvinie s "platením" ľudského srdca. V tomto mystériu dostávame dar prichádzajúci zhora, ale v tej istej chvíli nás Boží Syn kupuje. A Mária, ktorá z toho daru prijala najviac, aj najviac platí svojím srdcom.


K tomuto mystériu sa viaže aj proroctvo starého Simeona pri Ježišovom obetovaní v chráme: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc."


A aj toto sa uskutoční. Koľko ľudských sŕdc sa otvára pred srdcom matky, ktorá zaplatila takúto veľkú cenu. Ježiš jej znovu spočíva na rukách, tak isto, ako v Betlehemskej maštali, alebo pri úteku do Egypta, alebo v Nazarete.


XIV. zastavenie


Odvtedy, čo človek bol odohnaný kvôli hriechu od stromu života, zo zeme sa stal cintorín. Koľko ľudí, toľko hrobov. Veľká planéta hrobov.


V blízkosti Kalvárie sa nachádzal hrob, ktorý patril Jozefovi Arimatejskému. Do tohto ponúknutého hrobu položili Ježišovo telo po tom, čo ho sňali z kríža. Ale museli sa ponáhľať, aby pred sviatkom Veľkej noci - ktorý sa začal západom slnka - mohli dokončiť pohreb.


Medzi hrobmi nachádzajúcimi sa na každom mieste našej planéty je jeden hrob, v ktorom Syn Boží, človek Ježiš Kristus, premohol smrť. "Oh, smrť, budem ti smrťou." Strom života, od ktorého kvôli hriechu bol človek zahnaný, sa znovu zjavilo človeku v Kristovom tele. "Ak niekto je z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo - pre život sveta."


Aj keď našu zem naďalej zapĺňajú hroby, a množia sa cintoríny, v ktorých človek vzatý zo zeme sa do nej navráti, ľudia, ktorí upierajú svoj zrak k hrobu Ježiša Krista, žijú v nádeji zmŕtvychvstania.



Návrat na obsah